• Prvý Divoch

Ako chtiac aj nechtiac brzdíme vývoj našich detí... a ten svoj

Updated: May 30


Od Prvého Divocha


Ak nás zaujíma súčasný výskum ľudského mozgu, ktorý sa do povedomia širokých más dostane najskôr o 20 rokov – tak to už na svete chodí –, odporúčam, aby sa tí z nás, ktorí 20 rokov čakať nechcú, venovali súčasnej vede naozaj seriózne.


Čítajme, pozerajme, počúvajme, ale pochybujme. Zachovajme si sedliacky rozum.


Mám na mysli predovšetkým spojitosť medzi pohybom tela a vývojom ľudského mozgu, či azda správnym vývojom ľudského mozgu počas pohybu.


Sedliacky rozum nám krásne potvrdzuje to, čo dnešná veda – malé deti sú také pohyblivé preto, aby sa udržal exponenciálny rozvoj ich mozgu. Čo však strhne so sebou málokoho, je poukázanie na fakt, že pohyb človeka má drsný dopad na vývoj jeho mozgu i celkové zdravie vždy.


Ľudské telo je dokonalé a preto 100 % efektívne. Ak sa neučíme nové pohyby, ak sa nehýbeme, komplexne atrofujeme. Zbavujeme sa toho, čo nepotrebujeme – ak nechceme zdravie, zbavíme sa ho. Ak nás nezaujíma hodnotný a dlhý život, zbavíme sa ho. Ak nechceme naplno dýchať, máme pľúcne ochorenia. Každý deň si podvedome podpisujeme svoj konkrétny rozsudok smrti. Netreba k tomu ani prítomnosť oficiálnych autorít.


Pre naše telo v podstate neexistuje hranica veku, pokiaľ mu ju sami nevytýčime. Aj preto je mozog tvárnou hlinou Adama aj v neskoršom veku. Neexistujú objektívne zábrany typu na túto aktivitu som pristarý – iba ak sa o tom pevne presvedčíme.


Ľudia sami seba zabíjajú v 21. storočí tak spoľahlivo, že vrahovia prichádzajú o prácu. Neľutujem ich, ale snažím sa povzbudiť tých z nás, ktorí majú režimu autodeštrukcia už plné zuby. Mnohé programy na vymývanie mozgov vrátane televízie a rádia, ktoré sa rozbiehali už v 20-tych rokoch minulého storočia, aj skôr, totiž dnes dosahujú svoj storočný zámer/vrchol.


Sto rokov intenzívneho oslabovania človeka. Sto rokov propagandy a degenerácie nášho posvätného vnútra. Sto rokov cieleného odpájania našej duše od tela i mysle. Sto rokov cieleného popierania hlasu nášho srdca (mimochodom súčasná veda našla v srdci neurónovú sieť ako v mozgu, takže srdce vždy bolo a je jedným z „mozgov“ človeka: mozog, srdce a mikrobióm v črevách).


Efekt davovej hypnózy, keďže ako ľudia sme silné sociálne tvory, nie že nie, je taký silný, že naše predčasné úmrtia úzko súvisia s tým, na čo si zvykneme: „V šesťdesiatke sa už nebudem vládať ani pohnúť. Je jasné, že ma čaká otrasný dôchodok. Staroba bez prehĺtania tuctu tabletiek na nočnom stolíku každé ráno i večer ani nie je staroba. Zvykol som si na to. Zvykol som si na podlomené zdravie. Zvykol som si na predčasnú smrť. Zvykol som si na to, že nie som svojím pánom, iba nevedome slúžim programom mysle, ktoré mi do hlavy vložilo okolie. Zvykol som si o tom radšej nepremýšľať. Zvykol som si nekonať. Neznášam zmeny.“