• Prvý Divoch

Keď sa blížiš k vrcholu, len aby ťa prekvapila oveľa vyššia hora



Od Prvého Divocha z AD


Zdá sa, že si nemôžem pomôcť, ale keď oberám čerešne, rovnako oberám myšlienky. Vtláčajú sa mi do hlavy, jedna za druhou. Niektoré sladké, iné hnilé a ešte iné kyslé, ale občas aj tie sladké. :)


Dnes som sa teda presvedčil, že život človeka je ako oberanie čerešní zo stromu. Všetci oberáme z toho istého živého Stromu/Vedomia/Vesmíru/Stvoriteľa. Predstavme si ho ako gigantický Strom, ktorého koruna siaha do oblakov. Okolo niekoľkokilometrového kmeňa (v priemere) postávajú na tráve v skupinkách pokútni členovia ľudského rodu, veľkí špekulanti. To sme my, ty a ja. :P


Niektorým z nás stačí, keď si čosi nazberiame pri zemi. Iní, sofistikovanejší, skúsia rebrík, aby sa dostali k tým najväčším a najsladším plodom. Na to už treba čosi viac, možno odvahu. Nie každý je ochotný vyliezť na rebrík. Každému je jasné, že je tu istá možnosť, že spadne a doláme si väzy. O to viac, keď má ten rebrík šírku pol metra a dĺžku 8 000 kilometrov.


Zase iní, možno ako ja, vylezú po rebríku na strechu garáže a oberajú z trochu vyšších konárov. Stále to však nie je nič moc, najmä, keď sú tie najväčšie a najsladšie plody vo výške 10 000 kilomterov. No nie? Fascinujúca diverzita...


Pod čerešňami/plodmi teraz myslím hocičo, čo je človek schopný a ochotný prijať: ľubovoľný dar, myšlienku, vec, čerešňu, jablko, orech, nápad, vynález, taktiku, perspektívu, dodržiavanie denného harmonogramu, vytýčenie cieľov, životný štýl, meditáciu, beh, reverznú psychológiu, proste hocičo.


Každý z nás už od narodenia oberá tieto čerešne, no možno si veľakrát neuvedomí, že to, aké skvelé tie čerešne budú, záleží na tom, kde sa nachádza. Kde stojí, a či sedí, či sa hompáľa na rebríku alebo vysoko v korune stromu. Od toho sa odvíja dokonca aj celá naša perspektíva. Inak sa na život pozerá tréner a inak knihomoľ. Jazdec na koni uhynie počas prednášky o štatistike, načo zvedavý matematik s kockou miesto hlavy uhynie v nedávno obsadenom sedle na koni.


Je to fascinujúce, že sú ľudia, ktorí sa narodia, prídu k Čerešni a po celý život, tak ako k nej prišli po prvý raz, zostanú na zemi. Iba zo zeme ich oberajú jednu po druhej; radikálne to však obmedzuje ich výber. V tejto nízkej výške sa k čerešniam dostanú aj iné indivíduá, dokonca aj zvieratá, takže pretlak pri zemi je obrovský. Veľakrát sa môže stať, že sa ľuďom oberajúcim čerešne zo zeme neujde ani jedna. „Čo už,“ pokrčia plecami a posťažujú sa: „Veď taký je život.“


Čo keď im však tento živý Život už dávno oprel poriadne dlhý rebrík o silný konár? Ale v duchu stačí mi to, čo si nájdem pod nosom tento rebrík ani nevidia. Celá ich pozornosť je sústredená na čerešne pri zemi. Zaujímajú ich iba najnižšie konáre. Keď vidia iných, ako lezú po rebríkoch, keďže toho sami nie sú schopí, prežívajú samé negatívne a jednako nízkofrekvenčné pocity: závisť, zlosť, zloprajnosť. Hlupák, ten je ale odvážny! No veď uvidí, čo sa mu stane, keď sa šmykne a spadne sem, k nám. A dobre mu tak. Nemal liezť na ten prekliaty rebrík. Ten je vyhradený pre šialencov a darmožráčov.