• Prvý Divoch

Keď sa blížiš k vrcholu, len aby ťa prekvapila oveľa vyššia hora



Od Prvého Divocha z AD


Zdá sa, že si nemôžem pomôcť, ale keď oberám čerešne, rovnako oberám myšlienky. Vtláčajú sa mi do hlavy, jedna za druhou. Niektoré sladké, iné hnilé a ešte iné kyslé, ale občas aj tie sladké. :)


Dnes som sa teda presvedčil, že život človeka je ako oberanie čerešní zo stromu. Všetci oberáme z toho istého živého Stromu/Vedomia/Vesmíru/Stvoriteľa. Predstavme si ho ako gigantický Strom, ktorého koruna siaha do oblakov. Okolo niekoľkokilometrového kmeňa (v priemere) postávajú na tráve v skupinkách pokútni členovia ľudského rodu, veľkí špekulanti. To sme my, ty a ja. :P


Niektorým z nás stačí, keď si čosi nazberiame pri zemi. Iní, sofistikovanejší, skúsia rebrík, aby sa dostali k tým najväčším a najsladším plodom. Na to už treba čosi viac, možno odvahu. Nie každý je ochotný vyliezť na rebrík. Každému je jasné, že je tu istá možnosť, že spadne a doláme si väzy. O to viac, keď má ten rebrík šírku pol metra a dĺžku 8 000 kilometrov.


Zase iní, možno ako ja, vylezú po rebríku na strechu garáže a oberajú z trochu vyšších konárov. Stále to však nie je nič moc, najmä, keď sú tie najväčšie a najsladšie plody vo výške 10 000 kilomterov. No nie? Fascinujúca diverzita...


Pod čerešňami/plodmi teraz myslím hocičo, čo je človek schopný a ochotný prijať: ľubovoľný dar, myšlienku, vec, čerešňu, jablko, orech, nápad, vynález, taktiku, perspektívu, dodržiavanie denného harmonogramu, vytýčenie cieľov, životný štýl, meditáciu, beh, reverznú psychológiu, proste hocičo.


Každý z nás už od narodenia oberá tieto čerešne, no možno si veľakrát neuvedomí, že to, aké skvelé tie čerešne budú, záleží na tom, kde sa nachádza. Kde stojí, a či sedí, či sa hompáľa na rebríku alebo vysoko v korune stromu. Od toho sa odvíja dokonca aj celá naša perspektíva. Inak sa na život pozerá tréner a inak knihomoľ. Jazdec na koni uhynie počas prednášky o štatistike, načo zvedavý matematik s kockou miesto hlavy uhynie v nedávno obsadenom sedle na koni.


Je to fascinujúce, že sú ľudia, ktorí sa narodia, prídu k Čerešni a po celý život, tak ako k nej prišli po prvý raz, zostanú na zemi. Iba zo zeme ich oberajú jednu po druhej; radikálne to však obmedzuje ich výber. V tejto nízkej výške sa k čerešniam dostanú aj iné indivíduá, dokonca aj zvieratá, takže pretlak pri zemi je obrovský. Veľakrát sa môže stať, že sa ľuďom oberajúcim čerešne zo zeme neujde ani jedna. „Čo už,“ pokrčia plecami a posťažujú sa: „Veď taký je život.“


Čo keď im však tento živý Život už dávno oprel poriadne dlhý rebrík o silný konár? Ale v duchu stačí mi to, čo si nájdem pod nosom tento rebrík ani nevidia. Celá ich pozornosť je sústredená na čerešne pri zemi. Zaujímajú ich iba najnižšie konáre. Keď vidia iných, ako lezú po rebríkoch, keďže toho sami nie sú schopí, prežívajú samé negatívne a jednako nízkofrekvenčné pocity: závisť, zlosť, zloprajnosť. Hlupák, ten je ale odvážny! No veď uvidí, čo sa mu stane, keď sa šmykne a spadne sem, k nám. A dobre mu tak. Nemal liezť na ten prekliaty rebrík. Ten je vyhradený pre šialencov a darmožráčov.


Nikdy sa neprinútia vzdialiť od stromu, aby získali pohľad z inej perspektívy. Možno by stačilo odstúpiť od stromu len na 10 metrov. Aj ich zakalené oči s ustavičným pohľadom do blízka by si v tej chvíli všimli rebrík. Či by naň potom chceli vyliezť, to je už druhá vec. Rozhodne by však mali väčšiu šancu ako tí, ktorí by sa báli vzdialiť od stromu čo len o centimeter. Možno by si mysleli, že keď sa vzdialia, tak celý strom zmizne.


Hoci dobre vieme, že to nie je pravda, oni to nikdy neskúsia, pretože prežívajú svoj život v strachu. Dýchajú do pŕs – plytko a rýchlo ako zombíci, ich organizmus je nastavený iba na útek alebo boj. To by ešte bolo v poriadku: zotrvať v tomto nabudenom stave nervového systému, odborne sympatikus, jednu či dve minúty. Lenže ich systém v tomto stave nažíva roky, desaťročia. Je to ako ustavične vytáčať motor auta na vysoké otáčky: motor ide rýchlejšie, ale jeho životnosť sa skráti minimálne o polovicu.


Miesto 120 rokov majú títo vystrašení ľudia nanajvýš 60 rokov... Idú na extrémne vysoké otáčky a často o tom ani sami netušia. Sú nevedomí. Nevediac, že trasa je dlhá 42 kilometrov, prešprintujú prvých 10 kilometrov, potom sa dvakrát zakolíšu a capnú k zemi, načisto mŕtvi. Áno, aj to je spôsob, ako začať maratón. Je to však spôsob, ako ho aj dokončiť? Je to spôsob, ako ho dokončiť medzi prvými? Je to zaručený spôsob, ako tieto preteky vyhrať? Asi nie.


Posvieťme si teraz na menej pokútnu skupinku jedincov, ktorí nielenže ten rebrík vidia, ale rozhodnú sa po ňom stúpať nahor. Isteže, niektorí spadnú na zem. Nie všetci, ktorí spadnú, sa z toho vylížu. Ale nájdu sa aj takí, ktorí spadli z rebríka 10 ráz, len aby skúsili ten jedenásty. :D


Táto menej pokútna skupinka získava za podstúpenie rizika inú perspektívu. Zdravšie a sladšie plody. Čím vyššie stúpajú, tým sú tie plody chutnejšie, takže len máloktorí si povedia, že im to stačí, že sa vrátia na zem a po zvyšok života budú zobať z najnižších konárov plody bez chute. Naopak, vo výške 5 000 metrov, keď už sú vlastne v polovici výšky stromu, by im prišlo šialené vracať sa. Svoju pozornosť upriamujú hore a vyššie, vyššie a hore. A čo také hrozné sa vlastne stane, aj keby spadli dole? Aspoň si užijú ten pád! Veď ich duše sú nesmrteľné, takže sa rozlúčia s aktuálnym telom... a hotovo. :P


Ľudia, ktorí napriek rastúcej chuti plodov dostali strach a zišli dole, sa snažia opísať to, čo zažili ľuďom, ktorí nikdy ani nevedeli, že pre každého človeka je pristavený ku Kmeňu rebrík s jeho menom. Najprv sa strašne rozčúlia a popierajú existenciu dotyčných rebríkov. Potom im však tí odvážnejší ľuďia prstom ukážu ich konkrétne rebríky. „Prízemní“ ľudia odrazu prežívajú existenčnú krízu: „Ako je možné, že som ten rebrík nezbadal? Veď už 59 rokov oberám čerešne od zeme... Stál mi prakticky za chrbtom...“


Skupinka odvážnych, ktorá vydržala stúpať po rebríku nahor, sa časom vyšplhá do výšky 8 000 kilometrov. Tí, ktorí sa sem dostali rýchlo, lapajú po dychu, omráčený výškovou chorobou. Ľudia, ktorí však postupovali priečku po priečke a nijaké nepreskakovali, si zvykli na postupné znižovanie kyslíku. Teraz, keď stoja na hornom konci rebríka, sú úplne v pokoji a užívajú si výhľad. Po väčšinu života si uchovali organizmus nastavený v parasympatiku. Hlboké nádychy, a zachovanie rovnováhy s príležitostnými adrenalínovými skokmi nahor v sympatiku.


Pri hornej priečke rebríka však obe skupinky zažívajú istú dávku hrôzy, zvedavosti a strachu z úplne nového neznáma. Vidia, že asi 7 metrov pod nimi sa nachádza prírodná plošina z hrubých konárov, kam by mohli s istou dávkou šťastia doskočiť, len aby sa vnorili do vyšších konárov medzi 9 000 až 10 000 kilometrami od morskej hladiny. Niektorí však usudzujú, že by si pri tom zoskoku zlomili nohy. Hrôza z tejto predstavy ich núti otočiť sa a kráčať nadol. Nie sú ochotní riskovať tento zoskok. Hoci sa verne zoznámili s rebríkom, nedokážu ho opustiť. Stali sa od rebríka závislí. Vracajú sa na zem znechutení alebo zostávajú desiatky rokov stáť na vrchných priečkach ich rebríka.


Prirodzene, skupinka adrenalínových nadšencov okamžite skáče z rebríka. Niektorí si naozaj polámu nohy a zo zúfalstva si zvolia voľný pád, no bez padáka na chrbte (ten na Strome fakt nerastie). Iní sa ešte chvíľu plazia smerom nahor a potom hynú, viac-menej spokojní, že sa dostali až tak ďaleko, kdesi ponad hranicu 8 000 kilometrov. Koniec-koncov, podali seriózny výkon, ešte aj so skokom z rebríka do nového neznáma. Nik im nemôže vyčítať nedostatok odvahy či prokrastináciu/lenivosť.


Nájdu sa však aj takí adrenalínoví exoti, ktorí si zoskok dobre premyslia. Využíjú svoj mozog na to, aby odhadli potrebnú silu odrazu, možný dopad a čo najlepšie pristátie. Parkouristi a freerunneri vedia, že pri páde z veľkej výšky sa dá veľká časť drvivej sily preniesť do kotúľa cez plece, čo ich vymrští späť na nohy a do behu. Žiadne zlomeniny nehrozia, naopak, spevňujú sa pri tom svaly, šľachy a kĺby – pri postupnej záťaži.


Títo exoti sa teda efetne vyrovnajú so zoskokom a pokračujú nahor. Skáču z konára na konár, presne ako opice, až kým sa nevyšplhajú na ten druhý najvyšší. Potom si však týchto pár ľudí konečne uvedomí, že 10 000 kilometrov je výška toho najvyššieho a najtenšieho konára. Už len položenie nohy naň by ho zlomilo. Čo teraz?


Po dlhšom pobyte medzi konármi v 9 000 kilometrovej výške si niektorí s bázňou všimnú natiahnuté vodorovné lano od Kmeňa kdesi do oblakov. Po niekoľkých dňoch a jasnejšom nebi sa v diaľke ukáže ďalší Strom. Jeho korene sa vznášajú práve vo výške tohto lana. „To je kruté!“ sťažujú sa niektorí, kým iným sa opäť rozžiaria oči: „Ani tu sa cesta nekončí! Bol to len jej začiatok!“


Prvý Strom bol iba maličký stromček, ale tento druhý Strom, no moje nervy, jeho koruna siaha do Vesmíru! Aká je teraz perspektíva adrenalínových exotov pri porovnaní s ľuďmi, ktorí zostali na zemi? Ak sa niektorí z nich vrátia na zem, pravdepodbne im neporozumie už nik, dokonca ani tí, čo stáli na navyššej priečke rebríka – ďalší Strom stadiaľ nemohli vidieť, ani keby si počkali na jasnejšie nebo.


Opäť vzniknú nové hádky a možno niektoré staré sa iba posilnia: „Čo to tu trepete za nezmysly? Nijake rebríky neexistujú!“


„Neexistuje nijaký druhý Strom, ktorý sa vznáša vo výške 9 000 kilometrov. Čo sú to za sprostosti? Neexistuje nijaké vodorovné lano, po ktorom sa dá k nemu dostať... ani po dlhom tréningu!“


---


Cieľom tohto blogu bolo uvedomiť si pestrosť našich perspektív. Skutočne sa nemusíme hádať, ktorá perspektíva je tá správna. Celkom stačí, že budeme ako autentické bytosti stúpať po našej originálnej ceste/rebríku. Možno tak inšpirujeme druhých, nadchneme ich a dáme im ochutnať, aké to je – vydať sa na vedomú cestu ľudského vzostupu smerom nahor.


A gigantické živé Stromy? Nuž, tie predsa bežne rastú smerom do neba.


Šplhajme ako divosi po našom Strome!

 

Tento odvážny blog sem priletel z horúcej dielne www.AkademiaDivochov.sk. Žijeme v časoch veľkej cenzúry, nie že nie, takže aby sme zostali v kontakte, odporúčam ti prihlásiť sa na odber v pätičke stránky. Odhlásiť z odberu sa môžeš kedykoľvek jedným klikom v pätičke mailov.


Ak chceš, prihlás sa na odber AD aj na youtube: https://www.youtube.com/channel/UCr6FL3v6ajA1RHDhxRn3YlA


Ak chceš, sleduj ma na VK alebo Telegrame:

https://vk.com/id668253820

https://t.me/AkademiaDivochovSk


Ak chceš, stiahni si môj prvý EBOOK o komplexnom zdraví zdarma:

https://mailchi.mp/68ac5c7ae28e/untitled-page.

















125 views0 comments

Recent Posts

See All