• Prvý Divoch

Sila neobyčajných ľudí, ktorí o sebe premýšľajú obyčajne


Prvý Divoch z AD


V tomto blogu ti pekne odhalím – ako som sľuboval už predtým – 2. najhlbšiu myšlienku J. R. R. Tolkiena. Paradoxne som sem pridal obrázok z Narnie, ktorý však skvelo zachytáva pointu celého textu. Koniec-koncov, C. S. Lewis a ujo Tolkien boli súputníci.


Trik je v tom, že nik z nás nie je obyčajný človek. Všetci sme takí neobyčajní, až to niekomu môže liezť (a lezie) na nervy. Dúfam, že si aspoň videl trilógiu Pán prsteňov, snáď aj neskrátenú verziu, alebo prečítal knihy. Pri nasledujúcom rozbore budem vychádzať predovšetkým z kníh a Tolkienových poznámok, takže poďme, ty a ja, na to.


V krátkosti zopakujem prvú myšlienku: Tolkien bol hlboko presvedčený, ako aj ja, že Veľké príbehy ľudstva nestoja na gigantických hrdinoch. Práve naopak. Najväčšiu silu vo svete smerom k naplneniu plánu Zdroja/Stvoriteľa/Živého Vesmíru tvoria práve malé činy obyčajných ľudí, ktoré sú vykonávané s väčšou láskou. Ide vlastne o minimalizmus v praxi, o hlboký koreň nezmanipulovaného kresťanstva, de facto, o koreň svätcov i mystikov.


Pozor, začínam byť konkrétny... a odporúčam ti prečítať si, či aspoň pozrieť, trilógiu Pán prsteňov. V Tolkienovom nazeraní na svet bola istým spôsobom najkritickejšia postava záhradníka Sama.


Vzťah Gluma, Froda a Sama je jedným z pilierov celej trilógie a je mu venované množstvo strán. Tolkienova geniálnosť pri opise tejto čudnej trojice však vrcholí až v druhom a treťom dejstve, či azda v druhej a treťej knihe. Jednou zo šokujúcich častí je pre mňa práve Glumova premena.


Glum sa napriek toľkému času v temnote skutočne mení – jeho spiaca pozitívna stránka osobnosti sa pri Frodovi často prebúdza k životu. Náznaky priateľstva a city, ktoré Frodo chová voči Glumovi, sú pre Gluma doslova elektrizujúce.


Niekto môže namietnuť – ako Sam –, že Glum je lotor a týmto lotrom aj zostane. V tejto polohe sa odohráva stupňujúci sa konflikt medzi Samom a Frodom, ktorý Glumovi akosi verí a dôveruje. Samovi sa to zdá prehnané, až šialene naivné. Mladý čitateľ mu rozhodne dáva za pravdu: v detstve som pri čítaní Pána prsteňov vždy nadával na Frodovu naivnosť. Prečo Gluma nepodrezal už pri prvej príležitosti? Ako mohol dopustiť, aby sa Glum stal ich sprievodcom?


Až oveľa neskôr som sa na túto trojicu dokázal pozrieť z iného uhla. Na pomyselnej križovatke ma pritom postrčili do protismeru aj Tolkienove poznámky o vzťahu medzi touto trojicou.


Sam predstavuje de facto obyčajných ľudí, ktorých si ujo Tolkien tak vážil. Veď celý príbeh je o tom, ako práve títo obyčajní, nenápadní hobbiti dokážu poraziť Saurona, to najväčšie možné čierno-čierne zlo tak, ako to nedokázal žiaden mocný človek či elf.


Zaujalo ma však, keď sa Tolkien nepostavil k Samovi ako k celkom pozitívnemu hrdinovi. Aj Sam je podľa neho veľakrát skôr antihrdinom, ako hrdinom. Ako je to možné? Veď Sam je po celý čas taký skromný, verný, nápomocný, obetavý... nebyť Bilba či Froda, strhol by hlavnú pozornosť k sebe (pravdaže nechtiac, celý čas by sa pri tom cítil trápne).


Glumova premena a vyplávanie na povrch jeho starého dobrého ja, jeho návrat do dávnych čias, keď ešte pre vládnuci prsteň nikoho nezamordoval, keď o existencii prsteňa nič nevedel, je Samom ustavične popieraná. Je to „ten dobrý“ Sam, kto podkopáva Glumovu premenu. Vôbec v ňu neverí. (Niežeby na to nemal dôvod.)


Je to ten naoko skromný Sam, ktorý Glumovi nechtiac, a možno aj chtiac, bráni v premene na skutočného Frodovho priateľa. Túto stabilnú pozíciu má predsa on, malý a dobrý Sam, a žiadna príšera z jazera mu túto pozíciu nevezme! Z jeho reakcií na zbližovanie Froda a Gluma je jasné, že Samovi nejde iba o „ochránenie svojho pána“. Aj v ňom veľakrát buble žiarlivosť. Aj on túži mať Froda, svojho najlepšieho priateľa, iba sám pre seba.


Ako sa táto prazvláštna trojica blíži k Mordoru a lezie po kamenných schodoch až hore do tmavého tunela, tento konflikt vrcholí. Frodo dokonca na pár hodín uverí, že podlý Glum má na srdci iba jeho dobro... a že Sam je skutočnou príťažou celej expedície.